Popis skúsenosti:

Počas zimného semestra môjho juniorského ročníka (1976) na Univerzite v severnom Colorade som bola prihlásená na tenisové hodiny. Bolo príliš chladno hrať vonku na kurtoch, tak sme udierali loptičkami o steny telocvične. Vtedy som začala pociťovať bolesť migrény, ktorá rýchlo naberala na intenzite. Zľakla som sa, keď som si uvedomila, že kým sa hodina skončí, bolesť už bude neznesiteľná. Predpísali mi lieky, ktoré som nosila so sebou, ktoré som mohla použiť, keď boli bolesti príliš silné. Použila som ich iba pri niekoľkých zriedkavých príležitostiach, keď som cítila, že už nemôžem vôbec fungovať. Uspali by ma asi na 24 hodín. Potrebovala som sa vrátiť do svojej internátnej izby, ale cítila som, že už to viac nevydržím. Vzala som si lieky za predpokladu, že keď sa po nich zrútim, tak ma niekto nejako dostane domov.

Pokiaľ som si pamätala, trpela som vždy bolesťami hlavy. Keď som dospievala, zhoršovali sa. Dokonca som bola hospitalizovaná kvôli testom, aby sa vylúčil nádor na mozgu. Chodila som aj na konzultácie po tom, čo bol jeden lekár presvedčený, že súvisia so stresom. Nakoniec som začala dennú liečbu niekoľkými predpísanými liekmi. Moje migrény zvyčajne trvali niekoľko týždňov v kuse. Bola som vydesená z bolesti a bola som presvedčená, že niečo vážne sa so mnou deje, že sa nikdy nedožijem 20-tich rokov. Mala som depresie, keď som mala oslavovať svoje 20. narodeniny. Uvedomila som si, že musím pokračovať - plánovať život - pozerať sa do budúcnosti - vyrásť. Bolo to asi osem mesiacov po týchto narodeninách, počas tenisovej hodiny, keď som použila lieky, ktoré som si šetrila na čas, keď tej explodujúcej bolesti bude príliš veľa.

Pokračovala som v udieraní lopty o stenu, keď som cítila, ako mi lieky znecitliveli telo. Ďalšia spomienka, ktorú si pamätám, je ako idem späť na internát. Bola to 15 - 20 minútová cesta, ale pamätám si z nej len časť. Išla som sama, hore kopcom popri kníhkupectve Campus. Potom si spomínam, že som sa vo svojej internátnej izbe trápila nad referátom, o ktorom som si uvedomila, že je skoro hotový, stačilo napísať titulnú stránku a bude hotový. Začala som premýšľať, či som užila tie lieky, alebo som len rozmýšľala, že ich užijem. Snažila som sa spomenúť si, ale nešlo to. Rozhodla som sa, že som si ich asi nezobrala, pretože som bola čulá a mala som bolesti, tak som si dala ďalšiu dávku a potom som si sadla k písaciemu stroju, aby som dokončila moju prácu. Titulná stránka mi zaberie iba pár minút a z minulosti som vedela, že než začnú účinkovať lieky, bude to trvať dlhšie. O chvíľu som stratila kontrolu nad svojím telom a spadla som dopredu na písací stroj. Stále som bola pri vedomí a cítila som migrénu, ale nemohla som sa hýbať ani som necítila telo nižšie od krku. Len som tam bezvládne ležala. Skúšala som privolať pomoc, ale pred mojou izbou upratovačka vysávala chodbu a nikto nepočul moje výkriky.

Hneď ako vysávač stíchol, znova som vykríkla a počul ma jeden študent. Opatrne vošiel do mojej izby a ja som ho požiadala, aby mi pomohol dostať sa do postele. Povedala som mu, že som ochrnutá. Odtiahol ma od písacieho stroja a posadil ma na stoličku, ale potom ma pustil a ja som spadla dopredu, tvárou som opäť narazila do písacieho stroja. Bol v rozpakoch, čo má robiť, tak išiel zavolať pomoc. Vrátil sa s kamarátom. Tí dvaja sa namáhavo snažili presunúť ma pár metrov k posteli. Keď som už bola vo svojej posteli, odišli a ja som okamžite zaspala.

Počas spánku som si uvedomila, že ma vôbec nič nebolí. Nikdy v živote som nebola bez nejakého fyzického nepohodlia. Bol to silný pocit v mojom podvedomí. Necítila som migrénu, ani posteľ pod sebou, ani oblečenie na tele či dokonca hlavu na vankúši. Bola to taká úľava. Zároveň ma premohol pokoj, spokojnosť, radosť, šťastie a láska. Všetko bolo tak neskutočne úžasné. Neexistuje spôsob, ako vám môžem opísať, aké úžasné to bolo, ale pamätám si to jasne, aj keď od toho dňa uplynulo viac ako 20 rokov.

V mojej mysli prebehla ďalšia zmena. Bola som úplne čulá, ale moja myseľ vôbec nebola taká, ako som bola zvyknutá. Plne som chápala, čo sa deje - vedela som, že som zomrela, ale necítila som ani náznak strachu, neistoty alebo odmietania. Keď som to prežívala, vyrušila ma moja spolubývajúca, Trina, ktorá vstúpila do miestnosti, pozrela na mňa „spiacu“ na spodnom lôžku a potom vyliezla na svoje horné lôžko. Čudovala som sa, ako zatriasla posteľou šplhajúc sa hore, ale necítila som žiadnu bolesť. Sledovala som, ako siahla po svojej Biblii, otvorila ju na Žalmoch a začala čítať. Keď som sa jej pozerala cez plece, aby som videla, čo číta, uvedomila som si, že už nie som vo svojom tele. Pozrela som sa dole na seba na spodnom lôžku, znova som pozrela na Trinu a pomyslela som si: „Ona ani nevie, že som mŕtva!“ Táto myšlienka ma pobavila.

Moje vedomie opustilo túto miestnosť a určitý čas (čas už nebol realitou) som len odpočívala v stave pokoja. Mohlo to byť v tomto období, kedy som získala vedomosti, na ktoré som si neskôr spomenula, ale nespomínam si, kedy som ich získala. Ani som si neuvedomovala pocit pohybu, kým som neuvidela v diaľke záblesk svetla a uvedomila som si, že som v tme a idem smerom k svetlu.

Keď na to teraz myslím, pripomínalo mi to detstvo, keď sme preskúmavali dlhé zakrivené tunely vlakov v kopcoch nad naším internátom v Keni. Tieto tunely boli čiernejšie ako čokoľvek, čoho som kedy bola svedkom. Vystrašila ma neschopnosť vidieť, zvuky a vedomie, že tunely boli plné netopierov. Pamätám si na ten pocit úľavy, keď som prvýkrát zbadala bodku svetla v diaľke. Keď svetlo rástlo, moje obavy sa rozplynuli. Táto spomienka na detstvo je podobná vizuálnemu zážitku smerovania k svetlu, ale pocity a emócie sa už nemohli viac odlišovať. Prežívala som potešenie väčšie, ako si moja ľudská myseľ vôbec dokázala predstaviť.

Keď svetlo rástlo a premáhalo temnotu, prišla som na najkrajšie miesto, aké som kedy videla. Pred niekoľkými rokmi som videla nádheru jazernej oblasti v severnom Anglicku a žasla som nad jej krásou. Ale miesto, kam som prišla, keď som zomrela, bolo oveľa krajšie. Bolo tu niekoľko zvlnených kopcov a dolín, cez ktoré pretekali potoky. Tráva bola zelenšia ako ktorýkoľvek trávnik v najbohatšej štvrti. Bol krásny slnečný deň a ja som sa iba prechádzala a užívala si svoje okolie.

Bola som sama, ale vôbec som si nebola vedomá osamelosti. Necítila som sa sama, ale keď premýšľam o tých krásnych kopcoch, nespomínam si tam na iného človeka, kým som si nevšimla muža, ktorý stál hneď za nízkym kamenným múrom. Bolo toho tak veľa, čomu som porozumela. Nebola som obmedzená ľudskou mysľou. Vedela som, že muž na druhej strane múra ma vezme k Bohu. Vedela som, že moje skúsenosti vychádzali z mojich potrieb. Videla som človeka, ktorému som mohla dôverovať. Iný človek by videl to, čo by potreboval on vidieť. Predtým, v ľudskej mysli, som mala iba nejasnú predstavu o posmrtnom živote, ale keď som bola tam, bola som na mieste, ktoré som poznala, a ten človek bol niekto, koho som vždy poznala. Vedela som, kam idem a čo malo prísť, a cítila som obrovskú radosť.

Ten muž bol oblečený ležérne - rifle a voľná košeľa. Bol jemný, súcitný a pozeral sa na mňa. Pozrela som sa mu do očí a zrazu som vedela, že nie je môj čas zomrieť. Bola som ohromená, vedela som, že keby som prekročila cez múr, mohla by som pokračovať ďalej – mala som na výber, ale on aj ja sme vedeli, že sa musím vrátiť. Keď som sa pozrela do jeho tváre, povedala som: „Nie je môj čas.“ A on odpovedal: „Nie, nie je.“

Aj keď by všetko, čo som sa tam naučila a zažila, zabralo nekonečné množstvo stránok, zdalo sa, že sa to všetko stalo v okamihu. Zažila som iba malý kúsok posmrtného života, napriek tomu to bol hlboký zážitok.

Hneď ako som vedela, že sa musím vrátiť, cítila som, ako som sa dostala naspäť do svojho tela. Bol to násilný, bolestivý a desivý okamih. Zakaždým, keď si spomeniem na túto chvíľu, aj teraz po všetkých tých rokoch, plačem. Nemohla som uveriť, že som sa rozhodla vrátiť. Zabudla som na bolesť, stres, strach a obmedzenia, že som človek ? (ÁNO !) Ako som mohla opustiť ten pokoj, lásku a radosť, krásu, v ktorej som bola ? Vedela som, že som mohla prekročiť ten múr. Mohla som pokračovať. Aký blázon som bola, že som sa vrátila.

V jednom momente som ľutovala svoje rozhodnutie sa vrátiť a súčasne som bola ohromená strachom svojej ľudskej mysle zo smrti. Vedela som, že som zomrela, a zľakla som sa. Aj keď som mala jasnú spomienku na posmrtný život, bola som rozorvaná strachom, ktorý som vždy mala a nemohla som v tom okamihu veľmi dobre spracovať svoju skúsenosť.

Keď moja spolubývajúca schádzala z hornej postele, „prebudila ma“ intenzívna bolesť pohybu postele. Pamätám si, ako som bola bez bolesti, keď vyliezala hore. Keď som sa snažila vysvetliť, čo sa stalo, začali sa mi z úst sypať slová. Jej prvou reakciou bolo, že mi neverila. Keď som jej povedala, akú časť Biblie čítala, keď som „spala“ na posteli nižšie, nedokázala odpovedať. Vyhla sa ďalšiemu rozhovoru a išla zohnať pomoc.

Vošla dozorkyňa internátu, ktorá bola zodpovedná za naše poschodie. Nebola to moja blízka priateľka, ale rešpektovala som ju. Počúvala a snažila sa ma pochopiť. Prosila som ju, aby ma nenechala ísť spať. Povedala som jej, že ak budem mať opäť na výber, nevrátim sa. Nakoniec odišla a ja som zaspala, ale nedostala som už druhú šancu na smrť.

Nikdy som nepočula o tom, že by niekto zažil to, čo som zažila ja. Cítila som sa sama a zmätená. Čoskoro som už nebola ochotná hovoriť o svojej skúsenosti, pretože odpovede ostatných boli príliš negatívne a zraňujúce. Ale začala som si uvedomovať, že môj zážitok ma veľa naučil. Keď som premýšľala o strate bolesti a neuveriteľnom pokoji, ktorý som cítila, stratila som strach zo smrti, ktorý som vždy mala. Ten strach sa už nikdy nevrátil. Viem, čo ma čaká, a túžim tam opäť byť. Som si veľmi dobre vedomá, že som sa vrátila z nejakého dôvodu. Neviem, prečo som sa musela vrátiť, ale viem, že som to pred návratom úplne pochopila. Tiež chápem, že som na to potrebovala zabudnúť. Jedným z najväčších darov z môjho nahliadnutia do posmrtného života je útecha, ktorú mám, keď mi zomrie priateľ alebo člen mojej rodiny. Môj smútok je skutočný - ten pocit straty, ale viem, že už sú slobodní a plní radosti.

Aj keď som o svojej smrti hovorila zriedka, občas som sa snažila diskutovať o tom, čo som sa počas tohto zážitku dozvedela. Som si vedomá, že mám vedomosti presahujúce to, na čo si dokážem spomenúť, ale to, čo som si ponechala, je úplne jasné. Najväčšou prekážkou v rozprávaní ostatným je hľadanie slov. Už keď toto všetko píšem, bolestne si uvedomujem, že sa ani zďaleka nepribližujem k tomu, aby som skutočne opísala, čo sa stalo, ako som sa cítila a čo som sa dozvedela.

Moje náboženské názory sa zmenili najviac. Vyrastala som v kresťanskej rodine a zaviazala som sa nasledovať Ježiša, keď som mala 10 rokov. Moji rodičia boli misionári vo východnej Afrike. Občas som sa cítila byť vzdialená od Boha alebo som sa búrila proti morálke, v akej som bola vychovaná, ale stále som sa považovala za kresťanku. Verila som, že Biblia je Božie slovo a že záväzok nasledovať Ježiša Krista ma uchráni pred večnosťou v pekle. Občas som sa pýtala na problémy, ktoré oddeľujú náboženstvá, rôzne teologické otázky alebo na predstavu spasenia. Počas mojej smrti som pochopila niektoré veci, ktoré ma nielenže posunuli ďaleko za hranice mojej predošlej viery, ale v mnohých ohľadoch túto vieru vyvrátili. Po mojom zážitku, keď som tomu viac porozumela, občas som ignorovala to, čo som sa naučila v detstve o viere a zbavila som sa viery, o ktorej viem, že má skôr ľudský ako božský pôvod. Nebolo pre mňa ľahké spracovať to, čo som sa naučila.

Jedným z výsledkov je, že som oveľa viac otvorená viere, ktorá sa líši od mojej vlastnej, pretože viem, aká veľmi obmedzujúca je ľudská myseľ. Viem, že Boh nám dá o sebe vedieť v závislosti od našich potrieb a našej viery. Sám Boh v podobe Ježiša bojoval, aby priniesol pochopenie svojim najbližším oddaným nasledovníkom. V noci pred Jeho smrťou je Jeho frustrácia zrejmá, keď si uvedomil, že to jednoducho nepochopili a Jeho čas sa blížil ku koncu. Ježiš bol obmedzený svojou ľudskosťou. Duch Svätý je obmedzený našou ľudskosťou.

Biblia, aj keď bola inšpirovaná Bohom, bola napísaná ľuďmi a je čítaná ľuďmi. Je viazaná používaním slov. Je hlboká, ale obmedzená. Pomáha nám pochopiť to, čo je ďaleko za naším chápaním. Nezaslúžená bezpodmienečná a nezvyklá láska k Bohu je mimo chápania. Radosť, pokoj, šťastie, spokojnosť a láska, ktorú vo svojom živote prežívame, je iba tieňom posmrtného života. Predstava spásy je náš pokus o uchopenie toho, čo už je naše. Naše chápanie spásy, aj keď o nej debatujeme, neodrážať Božiu realitu. Už sa viac nepokúšam hľadať pravdu, pretože viem, že všetci časom pochopíme, ako do seba pravda zapadá.

Cirkev (náboženstvo) je to, čo sme urobili preto, aby sme sa pokúsili pochopiť, čo je nad pochopenie - obmedziť neobmedzené - kontrolovať, čo je nekontrolovateľné. Náboženstvo je výsledkom našej neschopnosti pochopiť duchovnosť. Napriek tomu - napĺňa nás to, pomáha nám priblížiť sa k Bohu, je to naše záchranné lano, pomáha nám pochopiť. Môže nám ale tiež priniesť bolesť, odlúčenie a zmätok.

Nehádam sa s náboženskými vierami. Nesnažím sa dokázať platnosť svojich skúseností. Snažím sa, aby cirkevné pravidlá a nariadenia nezasahovali do môjho chápania. Len sa snažím spojiť s Bohom najlepšie ako viem.

Zmeny v mojich postojoch, ktoré nasledovali po mojom zážitku so smrťou, trvali mnoho rokov, kým som pochopila a pokračujem v spomínaní, a spracúvam to, čo som sa naučila. Spočiatku som bola so svojimi zážitkami sama. Bola som na tejto úžasnej ceste, mala všetky druhy vedomostí a porozumenia, ale neschopnosť to adekvátne vyjadriť (stály zápas), byť vypočutý alebo pochopiť, takže som sa snažila všetko potlačiť. Potom mi profesor sociológie, ktorého som poznala ako priateľa, povedal o knihe od autorky Kubler-Ross. Čítanie, ktoré bolo skutočne vzrušujúce a pre mňa aj obrovským pocitom úľavy, že som nakoniec nebola sama. Nemohla som uveriť podobnostiam medzi mojim zážitkom a zážitkami iných. Chcela som sa dozvedieť viac. Zúčastnila som sa prednášky o Smrti a umieraní v domnienke, že to bude bezpečné miesto na otvorenie sa. Keď som napísala o mojich skúsenostiach so smrťou, môj inštruktor veril tomu, že to, čo som zažila, boli halucinácie vyvolané liekmi.

Bolo to veľa rokov predtým, než som našla priateľov, ktorí vedeli, že som čestná a dôveryhodná - priateľov, ktorým som sa mohla so svojím príbehom zdôveriť. Títo priatelia ma povzbudili, aby som viac o tom hovorila, aby som čítala ďalšie knihy o zážitkoch na prahu smrti a aby som to, čo som sa naučila, naplno integrovala do svojho života.

Boli chvíle, keď som sa cítila tak zničená ťažkosťami, ktoré som v živote zažila, že som prosila Boha, aby mi dovolil vrátiť sa k Nemu. Modlila som sa za smrť, za možnosť znovu zažiť ten úžasný pocit. Pýtala som sa, prečo som mala možnosť uvidieť, aký úžasný je život po živote, keď jedným z výsledkov bola slabšia vôľa žiť. Ale pochopila som, že poznanie ako vyzerá bezpodmienečná láska a prežitie takého pokoja a spomienka na takú krásu a mier znamená, že mám príležitosť vniesť to do svojho života tu a teraz a možno pomôcť ostatným pochopiť že nemusím čakať až do smrti. Mám spomienky, ktoré mi môžu pomôcť obohatiť môj život hneď teraz.

Za posledných 20 rokov, odkedy som okúsila posmrtný život, sa toho zmenilo toľko a nie som si istá, ktoré zmeny sú výsledkom tejto skúsenosti a čo je jednoducho súčasťou dospievania a dozrievania. Verím, že aj keď som strávila polovicu svojho života potláčaním spomienok na svoju smrť, bola som tým ovplyvnená.

Predtým

Bola som veriaca a mala veľa otázok. 

Mala som strach zo smrti a zomierania.  

Bolesť z migrény ovládla môj život, bola som odkázaná na lieky.

Bojovala som s pocitmi menejcennosti.

Mala som veľa narušených vzťahov s členmi rodiny a s priateľmi.

"Kto som?" malo veľký význam pri výbere môjho povolania.

Potrebovala som poznať svoj cieľ a určiť si smerovanie, aby som našla zmysel života. 

Žila som stále pod tlakom.

Teraz

Som viac duchovnejšia a mám veľa odpovedí. 

Mojou útechou počas zomierania bude poznanie slobody, pokoja a radosti, ktoré prichádzajú so smrťou.

Ovládam svoje občasné migrény.  Jediný liek, ktorý užívam, je Tylenol.

Som tvorivá, nezávislá a hrdá na svoje úspechy.

Mám úžasný vzťah s rodičmi a získala som si priazeň mnohých priateľov.

"Kto som?" má veľký súvis vo vzťahu k Bohu, mojej rodine a priateľom.

Našla som zmysel života. Nepotrebujem vedieť, čo mám dosiahnuť.

Mám pre čo žiť.  Stále cítim tlak, ale zvládam to lepšie.

Pred niekoľkými rokmi sa ma jeden priateľ spýtal: „Keby si mala opäť príležitosť, prekročila by si ten múr?“ Bez váhania som odpovedala: „Áno, určite.“ Povedal: „Hneď by si zanechala všetko, čo máš?“ „Áno“, odpovedala som. Nejde o to, že by som chcela opustiť svoje deti, svojho manžela, svojich rodičov a všetkých svojich priateľov, ale skutočne som ocenila tú šancu, ktorú som dostala, a keď príde môj čas, ten úžasný pocit pokoja tam bude pre mňa.

Základné informácie:

Pohlavie: žena

Po zážitku:

Existuje jedna alebo niekoľko častí z vášho zážitku, ktoré sú pre vás obzvlášť zmysluplné alebo významné? Veľmi si vážim pochopenia, ktoré som získala, a rada spomínam na pocit tej obrovskej lásky a pokoja. Najhoršie bolo, keď som sa vrátila do tela a zažila som znova veľké bolesti, strach a zmätok.

Podelili ste sa niekedy o túto skúsenosť s ostatnými? Áno, spočiatku. Ľudia si mysleli, že buď klamem, alebo som sa zbláznila. Kvôli ich odpovediam som zážitok rýchlo potlačila. Asi pred 10 rokmi som sa začala rozprávať s niekoľkými blízkymi priateľmi a tí ma povzbudili, aby som hovorila otvorenejšie. Vážila som si ich záujem a dovolila som svojej mysli spomínať na tento zážitok a učiť sa z neho. Mám dcéru, ktorá je teraz tínedžer. Keď bola ešte celkom mladá, začala mi klásť veľa otázok o tom, kedy som „išla do neba“, a má veľký záujem o ZBS. Čítala o tom veľa a povedala mi to kvôli môjmu zážitku, tiež sa nebojí smrti.

Objavilo sa niekedy vo vašom živote niečo z vášho zážitku ? Nie