Popis skúsenosti:

Tu je moja najdôležitejšia životná skúsenosť. Najskôr udalosti, ktoré k nej viedli, správa mojich rodičov o udalostiach, keď som bola preč, môj zážitok a nakoniec to, aké mám z toho pocity.

Scéna: 24/02/1982, Sydney, Austrália, 18:00 hod. Odišla som z mojej firmy na opravu optických prístrojov a išla domov na Raymond Terrace ( mesto severne od Newcastlu, NSW ) Môj partner Mike sedel na sedadle spolujazdca, ja som šoférovala a ďalší priateľ a zamestnanec na čiastočný úväzok Steve bol vzadu. Po 3 mesiacoch sucha pršalo, išla som po diaľnici a spomalila som, aby som zastavila pred semaformi, kde križuje diaľnicu výjazd z BHP ( ťažobnej oblasti ). Tam končí moja pamäť.

Mike ( môj ex priateľ ): „Keď sme sa priblížili k semaforom, zmenili sa na zelené, vošli sme do križovatky a dostali s autom šmyk na mokrej ceste, v rýchlosti asi 45 km/h, tesne za križovatkou sme narazili do veľkého priemyselného elektrického stĺpa. Steve, ktorý ležal na matraci v zadnej časti našej skriňovej dodávky, vyletel ako raketa. Bol odhodený dopredu do zadnej časti hlavy René, ktorú jej vrazil do volantu.“

Lekárska správa: Steve mal zlomený stavec L4, má ochrnuté obidve spodné končatiny. Ja som utrpela viaceré zlomeniny lebky, poškodenie predného laloku, pravej očnej jamky, pravej lícnej kosti, všetky depresívne. Volant sa zlomil a lúče volantu a páčka smerovky mi prepichli telo na troch miestach - cez hrdlo až po podnebie ústnej dutiny a prerazili mi pravý horný a dolný hrudník. Mike mal len malú modrinu od bezpečnostného pásu.

Moja matka: Popoludní 25. 2. 1982 boli s otcom v kancelárii profesora neurochirurgie, kde im profesor ohlásil moju smrť, a že by mali byť vďační, pretože ak by som prežila, bola by som úplne nevládna, neschopná akýchkoľvek prejavov života. Počas tohto rozhovoru sa do kancelárie vrútila mladá vystrašená sestra a vyhŕkla: „Je nažive, posadila sa a prehovorila !“ Profesor ju pokarhal, že nás trikrát vyrušila, potom s ňou vyšiel von a prednášal jej tam o tom, ako sa „mŕtve telá“ pohybujú a vydávajú zvuky. Sestra ale bola dôrazná, “Posadila sa a povedala:„ Už mi viac žiadne lieky nedávaj !“ V tomto okamihu moja matka chytila profesora za jeden lakeť, môjho otca za druhý a pochodovala s nimi chodbou, aby sa na mňa pozreli. Našli ma na zadnej chodbe, kde som bola umiestnená, aby som počkala na presun do márnice. Bola som v hlbokom bezvedomí, ale dýchala som. Zostala som v kóme ďalších 10 dní.

Môj zážitok:

Neviem, počas ktorej vyššie uvedenej udalosti som mala svoj zážitok. Nepamätám si proces umierania alebo opustenia tela. Pohybovala som sa hlavou dopredu v tmavom silnom prúde niečoho, čo vyzeralo ako čierne vriace oblaky, a cítila som, že ma to ťahá do strán, z čoho som bola vystrašená. Vpredu bola malá bodka jasného svetla, ktorá ustavične rástla a žiarila, keď som sa priblížila. Uvedomila som si, že musím byť mŕtva a bola som znepokojená kvôli mame, otcovi a mojej sestre a trochu som bola nahnevaná sama na seba, keď som si len tak mimochodom pomyslela „Čoskoro to prekonajú“, keď som sa náhlivo rútila vpred smerom k tomu svetlu.

V explózii úžasného svetla som sa objavila v miestnosti s nehmotnými stenami, stojac pred mužom vo veku okolo 30 rokov, asi 1,80 m vysokým, s červenohnedými vlasmi po plecia a neuveriteľne upravenými, krátkymi fúzmi a briadkou. Mal oblečené jednoduché biele rúcho, svetlo akoby vychádzalo z Neho a cítila som, že má vysoký vek a je veľmi múdry. Privítal ma s veľkou Láskou, Pokojom, Mierom (neopísateľné), bez slov. Cítila som „Môžem ti navždy sedieť pri nohách a byť spokojná“, čo mi prišlo čudné si myslieť / povedať / cítiť. Fascinovala ma tkanina Jeho rúcha a snažila som sa prísť na to, ako sa dá tkať zo svetla !

Postavil sa vedľa mňa a nasmeroval ma, aby som sa pozrela doľava, kde sa prehrávali moje menej uspokojivé životné momenty. Prežívala som tie chvíle znova a cítila som nielen to, čo som urobila, ale aj bolesť, ktorú som spôsobila. Boli tam niektoré z vecí, o ktorých by som nikdy nepovedala, že mohli spôsobiť bolesť. Prekvapilo ma, že niektoré momenty, ktoré by ma mohli znepokojovať, ako napríklad krádež v obchode s čokoládou ako dieťa, tam neboli, zatiaľ čo sa „rátali“ moje neuvážené poznámky, ktorými som spôsobila niekomu bolesť. Keď som sa začala cítiť previnilo, smerovali ma k ďalším udalostiam, ktoré potešili ostatných. Aj keď som sa cítila nehodná, zdalo sa, že rovnováha je v môj prospech. Dostala som veľkú Lásku.

Viedli ma ďalej do miestnosti, z ktorej sa stala hala, a tam ku mne prichádzal môj starý otec. Vyzeral mladšie, ako som si ho pamätala, a bol bez svojho rázštepu pery, ale bol to nepochybne môj starý otec. Objali sme sa, hovoril so mnou a vítal ma, bola som dojatá. Chcel, aby som mu odpustila, že zomrel, keď som mala 14 rokov a že ma tým prinútil porušiť sľub, že sa stanem lekárkou a nájdem liek na jeho ochorenie srdca. Až do tej chvíle som si neuvedomila, že som sa na neho hnevala !

Starý otec mi povedal, že babička čoskoro príde a on sa tešil na jej príchod. Spýtala som sa, ako to myslel, že čoskoro príde, pretože babička už niekoľko rokov cestuje zo svojho domu v Manchestri do Miami na celé leto ! Starý otec mi povedal, že má rakovinu čreva a čoskoro príde. Starý otec akoby nemal predstavu o čase, keď som sa ho pýtala ako skoro. ( Babičke diagnostikovali rakovinu o 3 mesiace neskôr a zomrela v auguste. Rozrušila som svoju matku tým, že som jej o tom povedala, keď som sa prebrala z bezvedomia ) Potom, čo sme sa so starým otcom dlho rozprávali, vzal ma ďalej do miestnosti, ktorá sa stala opäť predsieňou, a pristúpili sme ku skupine ľudí, ktorých som začala spoznávať.

Osoba, ktorá ma prvá privítala, prišla ku mne, položila mi ruku na rameno a otočila ma k sebe. Povedala: „Musíš sa vrátiť, máš úlohu, ktorú musíš splniť.“, Chcela som sa hádať, chcela som zostať. Pozrela som sa späť na starého otca a bola som rýchlo hnaná smerom k vchodu, na prah, kde sa všetko zmenilo na čiernotu, nič, žiadne vedomie.

Neskôr: Niekoľko dní som sa pomaly prebúdzala z kómy, spomínam si na známe hlasy a záblesky tvárí, ktoré som počula a videla akoby zo sna. Najjasnejším okamihom bolo niekoľko prípadov, keď som sa zobudila z hlbokého spánku, práve keď som videla zdravotnú sestru so striekačkou, a odmietla som akékoľvek lieky, netuším prečo!

Podstúpila som tri operácie na opravu tváre, lebky a očnej jamky. Z nemocnice som odišla s bolesťou, dvojitým videním, stratou čuchu a poškodením 8. lebečného nervu, čo mi vyvolávalo nevoľnosť a narušenú rovnováhu. Bola som dva roky nahnevaná na Boha, že ma poslal späť do takého utrpenia s úlohou a musela som sa zaobísť bez akýchkoľvek indícií alebo iných pokynov. Iba jedna vec mi bola jasnou správou, netuším, ako ju posunúť ďalej, a to: „Je čas žiť podľa svojej Viery, nech je akákoľvek, dať svoj Dom do poriadku, pretože Koniec Časov je na nás !“ To nemôže byť moja úloha, nezaznel tam žiaden dunivý hlas, ani neviem ako sa tá správa ku mne dostala.

Tiež si nie som istá totožnosťou strážcu brány, žiadna menovka, žiadne predstavenie sa ! Trvalo mi 5 rokov, keď som sa cítila ako zombie, kým som sa dokázala dať zase do poriadku. Mám zárobkovú činnosť, založila som spoločnosť Head Injury Society NZ v roku 1987 a som ukážkovým príkladom toho, ako dobre je možné zotaviť sa po poškodenom mozgu. Stále nepoznám svoju úlohu, stále mám bolesti, stratu čuchu, dvojité videnie atď.

To je všetko, už poviem len to, že spomienka na môj zážitok je stále skutočnejšia ako to, čo som robila včera.

Viac informácií o autorovi René:

René's Memories of Coma（ http://www.waiting.com/rene.html ）