Popis zážitku:

Volám sa Philip a píšem Vám v súvislosti s rozhovorom Dr. Longa a Vás v show Art Bell o zážitkoch na prahu smrti včera večer.

24. septembra 1995 približne o 01:30 hod ma počas neúspešnej lúpeže postrelil okresný šerif. Guľka mi rozbila koleno a preťala tepnu v dolnej časti nohy. Povedali mi, že som počas operácie „vykrvácal“.

Pamätám si dve zreteľné udalosti. Obe rozdielne. Pri prvej som zistil, že sa vznášam nad operačným stolom. Veľmi som sa zaujímal o to, čo sa deje, a bol som znepokojený tým rozruchom. V ceste mi stálo chirurgické svetlo, tak som sa „premiestnil“ dole, aby som nahliadol ponad chrbát lekárke. Pamätám si, ako som sa smial - bola príliš nízka a stála na niečom, aby dosiahla na operačný stôl. Videl som aj muža opretého o stenu v chirurgickom výstroji, ktorého som poznal ako policajného dôstojníka, ktorý ma sprevádzal v sanitke a s ktorým som sa spriatelil. Po mojom uzdravení sa potvrdili obidve tieto informácie. Potom „praskla bublina“ (nie je to presné, ale je to najlepšie vyjadrenie) a všetko bolo čierne. Bolo to ako pomalé usínanie. Tým sa začala druhá časť môjho zážitku.

Stál som bosý ako štvorročný na krásnej horskej lúke. Moju bacuľatú ručičku držal ten najkrajší muž, akého som kedy videl. Stokrát krajší ako grécky boh ! Vyžaroval lásku ako slnko vyžaruje svetlo, a ja som vedel, že som s ním v bezpečí. Bol to ten najpokojnejší milujúci pocit, aký som kedy zažil. Ruka v ruke sme začali kráčať po cestičke cez lúkú. Vedel som, že ma berie na nejaké konkrétne miesto, ale že aj tá naša prechádzka je tiež dôležitá. Videl som také úžasné veci. Farby, tvary, vône, všetko bolo také ostré a krásne. Bolo to ako vidieť prvýkrát. Môjmu sprievodcovi sa táto prechádzka páčila rovnako ako mne, poukazoval na nové veci a smial sa na mojom pôžitku. Jediný zvuk, ktorý vydal, bol smiech a ten bol taký úžasný ako všetko ostatné. Bol to príval horského potoka, prvý plač dieťaťa. Cinkajúce zvonkohry a hrmenie. Ten zvuk nikdy nebudem vedieť opísať.

Na konci cesty sme prišli k bodu s výhľadom na údolie. Dolina bola zahalená hmlou / oblakmi, takže do nej nebolo nielen vidieť, ale ani sa presne nedala odhadnúť veľkosť údolia. Z údolia prichádzali pocity / emócie, ktoré boli také smutné, že som začal plakať. Tie pocity boli plné smútku a túžby. Podobné ako priať si, aby sa niečo nestalo tak, ako sa to stalo, s vedomím, že je už neskoro to zmeniť, no napriek tomu si to priať. Môj sprievodca tiež plakal. Premárnený život je príliš smutný na opísanie slovami.

Žiara okolo môjho sprievodcu sa vytratila, keď nás obklopila jasnejšia, väčšia žiara a v mojej hlave som počul hlas. Hlas povedal: "Philip, toto je koniec cesty, po ktorej teraz kráčaš. Pamätaj, že ťa budem vždy milovať." Žiara pohasla, môj sprievodca sa usmial a utrel mi oči, a bublina opäť „praskla“.

Zobudil som sa na jednotke intenzívnej starostlivosti s plačom ako bábätko. Sestrička stála nado mnou a snažila sa ma upokojiť. Povedala mi, že budem v poriadku. Pýtala sa ma, prečo plačem. Povedal som jej, že som mal smutný sen. Zasmiala sa a povedala mi, že anestetiká podávané počas operácie blokujú schopnosť mozgu snívať. Potom sa ma spýtala, o čom bol môj sen. Nemohol som jej povedať celý príbeh (premáhal ma spánok), ale porozprával som jej jeho väčšinu. Povedala mi, že lekári sa so mnou dvakrát „potrápili“ (operovali ma vyše šesť hodín) a že som „vykrvácal“. Potom mi povedala, že si nemyslí, že to bol sen, a povedala mi, aby som si pospal. Sníval som o lepšom živote a budúcnosti a vedel som, že je to možné.

Odvtedy som sa pýtal rôznych lekárov, či je možné snívať v narkóze. Všetci povedali nie. Stále sa snažím sám seba presvedčiť o opaku. Občas, tesne predtým, ako zaspím, vidím stáť pri mne môjho sprievodcu. Osobne verím, že som zahliadol nebo aj peklo, že som nielen stretol svojho anjela strážneho, ale držal som ho za ruku a počul som Boží hlas.