Popis zážitku:

Boli sme tri sestry. Staršia sestra, ktorú si nepamätám, zomrela na rakovinu mozgu vo veku 7 rokov. Zomrela 6. januára 1960. Medzi každou z nás bol vekový rozdiel 3,5 roka.

Asi dva týždne pred koncom decembra 1993 som sa starala o svoju chorú sestru, ktorá zomierala na rakovinu žalúdka. Moja sestra, ktorá zomierala, mala 33 rokov a boli sme nerozlučné. Keď som ten večer zaspala, snívalo sa mi, že počujem hlas mojej staršej sestry. Mám narkolepsiu ( pozn. prekladateľa: ochorenie, pri ktorom človek zaspáva počas bežných každodenných činností ), ale to s tým nemalo nič spoločné. Bolo to pre mňa veľmi upokojujúce. Povedala mi: „Povedz Jody, aby sa nebála zomrieť, keď príde čas, budem tam. Povedz jej, aby hľadala moju modrú ruku.“ Potom povedala: „Budeš s ňou ty, pretože mame som zomrela ja na rukách a znova by to už nezvládla. Všetci budú v miestnosti, vrátane zdravotných sestier, ale nebojte sa, zvládnem to. Budeš vedieť, keď príde ten správny čas. Keďže máš narkolepsiu, teraz, už tento týždeň, musíš ísť do kvetinárstva objednať veľké srdce s nápisom „Tri sestry, jedno srdce“. Potom si vyžehli čierne oblečenie. Vyber, kto všetkých obvolá, pretože máme veľkú rodinu. Povedz Jody, že ak neuvidí v čase smrti to, čo jej povieš, pôjdeš s ňou. “ Potom povedala: „Nebudeš chorá, pokým nezomrie, ale potom ti musíme vrátiť narkolepsiu.“

Prebudila som sa veľmi pokojná, napriek tomu vystrašená. Urobila som, čo mi bolo povedané. Začiatkom prvého januárového týždňa 1994 ráno povedala sestra jej ošetrovateľke, nech ma zavolá späť. Práve som si išla trochu pospať, pretože som s ňou bola celú noc. Povedala mi, aby som prišla do domu mojej mamy (bývame vedľa). Bola bdelá a sedela, nie v jej zvyčajnom polo-bdelom stave. Ruky sa jej triasli. Povedala: „Kim, mám halucinácie ako ty. Bojím sa.“ Objala som ju. Povedala: "Drž ma. Nie, nie takto, poď ku mne do postele. Chcem ti ukázať, ako ma musíš držať." Potom sa mi schúlila do náručia a vkĺzla späť do jej polo-vedomého stavu. Otočila som sa k mame a povedala: „Nepohnem sa.“ Bolo okolo 3. januára, mala som neurčitý pocit, že zomrie 6. januára.

Ráno 5. januára sa Jody zobudila. Ja som sa stále nehýbala. Držala som ju za ruku tie 2 dni. Nespala som a predsa som bola v poriadku. Požiadala ma, aby som zavolala otcovi do práce. Utekal domov, ona vstala, aby ho pobozkala a povedala mu, že ďakuje za život, ktorý jej dal. Moju mamu príliš milovala, aby sa s ňou dokázala rozlúčiť. Vždy hovorila, že nemôže uveriť, že jej spraví to isté ako Ann, moja staršia sestra. Chcela som povedať: „Nevedela si, že zomrieš.“ Potom, čo pobozkala môjho otca a predtým, ako vkĺzla späť do kómy, povedala: „Teraz môžem ísť do neba.“ Vo štvrtok 6. januára o 11 hodine sa prebudila a zavolala moje meno. Stále sme mali prepletené ruky. Otočila sa a povedala: „Kim, ľúbim ťa.“ Bola v kóme až do soboty 8. januára. Mala presne 33 a pol roka, keďže sa narodila 8. júna. Bolo asi 14:30h. V miestnosti spolu s ňou boli moji rodičia, jej manžel, jej dvojročné dievčatko, zdravotné sestry a ja.

Zrazu mal môj otec pocit na zvracanie, dieťa začalo plakať, tak Jodyin manžel ho vzal von. Moja mama cítila, že niečo sa páli v kuchyni. Vedela som, že prišiel ten čas. Povedala som to jej zdravotnej sestre. Povedala, že stále dýcha. Zdvihla som ju a oprela o seba. Potom som jej do ruky vložila modlitbu jej menovca svätého Júda. Potom som povedala: „Jody, je čas. Ann mi povedala, aby si hľadala babičku a dedka a jej modrú ruku, a aby si neodišla, kým ich neuvidíš. Ak tak neurobíš, pôjdem s tebou.“ Spýtala som sa jej: „Vidíš Anninu modrú ruku?“ Otvorila oči, usmiala sa, prikývla a potom zomrela. S tým som si ju pritisla k sebe a dostala som čiastočný záchvat kataplexie, pri ktorej som sa mohla pohybovať iba hornou časťou tela. Zdravotná sestra sa ma snažila odstrčiť, ale ja som na ňu zakričala: „Nie, musím to spraviť.“

Pretože som povolaním dýchací terapeut, obrátila som ju, keď v nej rakovina explodovala a ona začala vylučovať čiernu tekutinu z úst a nosa. Potom som ju otočila späť a bozkávala som ju. Otočila som hlavu k našim trom fotografiám nad matkinou posteľou a zrazu som pocítila intenzívny nával tepla. Bolo to také nádherné. Moja sestra opustila svoje telo, keď som ju ešte bozkávala. Vyplávala z miestnosti v žltých šifónových šatách, ktoré dokážem detailne popísať. Moji starí rodičia boli po jej stranách a nad jej hlavou plávala modrá ruka. Predtým, ako odišla, dala mi pusu. Potom som mala dve hodiny kataplektický záchvat - nekontrolovanú svalovú slabosť.

Tej noci som doma povedala manželovi: „Keby som len mala istotu, že nemala žiadne bolesti. Nebolo na nej vidieť žiadne utrpenie a dala som jej vyššiu dávku morfia, ale ako môžem s istotou vedieť, že netrpela ?“ Tú noc som išla spať a zjavila sa mi v sne. Mne občas utieklo nejaké neslušné slovo, ale ona nikdy nenadávala. Objavila sa nad mojou skriňou v rovnakých šatách a povedala: „Ty hlúpa, prinútila si ma vrátiť sa celú cestu z neba, aby som ti povedala, že ma nič nebolí. Držala si ma, ako by ma držala mama. Milujem ťa, ďakujem a keď ti budem chcieť niečo povedať, vždy sa k tebe nejako dostanem. Vieš, aká som bola znetvorená z rakoviny, keď ma uvidíš zajtra večer v mojej rakve, uvidíš ma takú krásnu, aká som bola v deň svadby. Oni vedeli, že ma miluješ natoľko, že by si ťažko znášala, keby si si nebola istá, či som v nebi. Preto si ma videla odchádzať, keď som umierala. Povedz mamičke, že je najšťastnejšou ženou na Zemi, pretože jej dvaja anjeli v nebi umožnili jej jednému anjelovi na zemi, aby videl nebo.“

Tú noc na pohrebe bola taká krásna, ako hovorila. Ani jedna jazva po chemoterapii alebo znetvorení. Bola nádherná. Jej manžel odišiel o dva dni neskôr s ich 2-ročným dieťaťom. Moji rodičia bojovali o opatrovníctvo. To bolo želaním mojej sestry, aby dieťa žilo s nami. Keď zomierala, veľmi ju to trápilo. Bojovali sme o dieťa, ale prehrali sme. Jeden víkend v mesiaci chodím za svojou neterou. Sú chvíle, kedy je moja neter chorá alebo smutná, vtedy sa mi stáva, že vidím svoju sestru priamo vonku alebo vo sne, ako hovorí: „moje dieťa, moje dieťa“. V takých chvíľach zavolám svojej neteri, aby som zistila, či je práve smutná alebo chorá.

Raz som išla na cintorín k jej hrobu a videla som tam broskyňové ruže. Odchádzala som, keď tu zrazu zafúkal vietor a zabuchli sa dvere. Je pochovaná vo vnútornej hrobke. Počula som, ako so mnou hovorí v mysli, ale mojím hlasom. Povedala: „vráť sa späť“ a na zemi som tam našla dlhú stonku červenej ruže. Pozrela som sa na jej obraz na jej hrobke a počula som, ako hovorí; „Nemohla som zabudnúť na tvoje narodeniny.“ Moje narodeniny sú 18. januára a moje dve sestry zomreli v januári.

Od jej smrti sa udialo toľko ďalších vecí. Hovorila som s kňazmi a oni mi povedali, že mi dala špeciálny darček. Nestala som sa zbožnou ženou, hoci sa za ňu vždy modlím. Nikdy som neverila v posmrtný život, až do jej smrti.