Popis skúsenosti:

3. Máj 1969

"B" Co., 2nd Bn/47' Inf (Mech.), 9' Inf Div.

Bolo to na konci obdobia sucha a moja čata sa sťahovala. Naša misia bola jednoduchá: ísť popredu po ceste a uistiť sa, že je stále prejazdná. Za dvomi pomaly sa pohybujúcimi obrnenými transportérmi pred nami sa na poľnej ceste dvíhali malé oblaky prachu. Lady, maskot čaty, klusala vedľa nás a mávala chvostom. Odvtedy, čo mína vyhodila do povetria vozík, ktorý ťahala, už s nami nechodila. Vymenil som plátennú čiapku za prilbu, nasadil som si slnečné okuliare a ako sme míňali bránu základného tábora, zaujal som pozíciu za guľometom kalibru 0,50. Zrýchlili sme. Lady sa zastavila pár metrov za bránou a sledovala, ako odchádzame.

Naše štyri obrnené transportéry čoskoro dosiahli monotónnu 60-kilometrovú rýchlosť, ktorá vytvorila vítaný vánok. Po oboch stranách cesty sa dlhé kilometre rozprestierali ryžové polia, ktoré rozdeľovali krajinu na upravené obdĺžniky rôznych veľkostí. Bledožlté strnisko – zostatok úrody z minulej sezóny nedokázalo zakryť zem na poliach. Hlinená pôda z polí bola rozdelená trhlinami širokými niekoľko centimetrov a zaschla do blokov veľkosti dlaždíc. Aj keď bola krajina rovná, polia sa nerozprestierali do diaľky, ale náhle končili pri všadeprítomnej hranici lesa.

Tento les bol zložený z hustej, bujnej, zelenej palmy nipa a bol vysoký od 6 do 9 metrov. Zo žiadneho miesta v delte rieky Mekong ste sa nemohli dostať, aby ste ním počas tejto cesty neboli úplne obklopení. Niekedy to bolo niekoľko kilometrov, inde len pár stoviek metrov. Rástol tam, kde boli prítoky delty, a tie, ako koreňový systém boli všade. My sme ovládali väčšie mestá a dediny, cesty, oblohu, hlavné vodné toky a ryžové polia. Lesná línia patrila „Charliemu“ ( myslené: členom nepriateľského Vietkongu ).

S burácajúcimi naftovými motormi a obrovským míľovým oblakom prachu sa naša kolóna blížila k jednému z miest, kde sa k ceste z oboch strán tlačila obávaná džungľová stena. Inštinktívne som začal pozornejšie sledovať líniu lesa. Zrazu pod nami, 2,5 metra priamo pod mojím sedadlom vybuchla diaľkovo odpálená veľká protitanková mína. Okamžite som vedel, čo sa deje (pretože naše vozidlo už bolo vyhodené do vzduchu tri týždne predtým), a pomyslel som si: „Och, máme to tu znova.“ Spolu so všetkými a všetkým som bol katapultovaný smerom nahor. Ľudia, prach, zbrane, munícia, prilby a konzervy s jedlom spolu tvorili rozširujúci sa obrátený kužeľ so mnou v strede.

Po ceste hore sa čas spomalil. Rýchlosť rotácie všetkých objektov, ktoré ma obklopovali sa výrazne znížila - v zjavnom rozpore so zákonom zachovania momentu hybnosti. Fascinovali ma neprirodzene sa spomaľujúce rotácie tiel mojich spolubojovníkov a premýšľal som: „Je toto ten koniec? Sme všetci mŕtvi?“ Na vrchole mojej trajektórie sa čas úplne zastavil a nastal nevysvetliteľný pokoj. Stav vedomia, ktorý u mňa potom prevládal, bol normálny stav bdenia. Nech to bolo čokoľvek, bolo to mierumilovné, všadeprítomné (časovo a priestorovo), vševediace a všetko pohlcujúce do nedeliteľného Celku. Celý vesmír, minulý, súčasný i budúci sa zrútil do jediného Centra, od ktorého existencie všetko závisí. To je To, čo sa nemení. Je to „Svetlo“ čistého vedomia, ktoré osvetľuje všetky veci. Je to konečný význam záhadného biblického úryvku: „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, celé tvoje telo bude plné svetla.“ (Matúš 6:22). Je to nesmierne Nič - obsahuje všetky veci, a preto samé nie je vecou. Je to ako Všetko vo Všetkom.

Okrem toho nebolo (a stále nie je) absolútne žiadnych pochybností o jeho pravosti, ako by mohol človek po prebudení zo sna pochybovať, že bdelý stav je „skutočný“ a že sen bol „iba snom“. Stručne povedané, sám Boh prebral moje „ovládanie“ v tom zmysle, že „ja“ už neexistujem ako samostatná osoba - iba On existuje. Bol to ohromný pocit blaženosti, lásky, súcitu a napodiv dosť silný pocit déjà vu. Získané poznanie, že Pravý domov a Pravé Ja všetkých vecí bolo zázračne objavené.

Udalosti môjho života až do tohto okamihu boli nenáhlivo a bez odsudzovania prehodnocované, veľmi podrobne, nie v chronologickom poradí, ale akosi naraz - aj keď niektoré udalosti boli zdôrazňované viac ako iné. Následne moje „ja“ mohlo znovu existovať (v tejto veci nebolo na výber - jednoducho sa to stalo) a dostalo príležitosť byť si vedomé všetkého, čoho som si chcel byť vedomý, s pochopením, že čas nie je dôležitý; skutočne tam existoval „celý čas na svete“. Ďalej som sa zameral na ten či onen aspekt svojho života a dospel som k záveru, že sa za to nemusím hanbiť. V skutočnosti som tento dar veľmi zle využil, ale bol som iba naivný 22-ročný mladík, s trochu skreslenou predstavou významu, ktorý z toho vyplýval.

„Videl som“ 360-stupňovú panorámu cesty, hranicu lesa na oboch stranách a ďalšie tri vozidlá mojej čaty (dve pred a jedno za nami). Zdalo sa, že celý zážitok sa odohráva v mojej hlave, ale nebol som si istý, či je moja hlava stále pripevnená k zvyšku tela, hoci za týchto okolností sa tento bod nejavil tak či onak dôležitý. Inými slovami, bolo mi skutočne jedno, či sa môj život má ukončiť alebo nie v priebehu najbližších sekúnd. Potom som bol jemne (ale jednoznačne) „informovaný“, že výbuch prežijem bez vážneho zranenia a dokonca, že by som mal z Vietnamu odísť v jednom kuse. Sebecky som teda zameral svoju pozornosť na okamžitú situáciu a veľmi pokojne a zámerne som dospel k záveru, že by som mal: 1) zostať pri vedomí, aby som sa neutopil v piatich centimetroch vody na ryžovom poli, 2) zostať uvoľnený, aby som si zlomil čo najmenej kostí, a 3) odvaliť sa ďalej od nášho transportéra, aby ma pri prevrátení nerozdrvil na smrť. Až potom, čo moja myseľ dokončila všetky rozhodnutia, sa čas znova zrýchlil. Transcendentálny stav vedomia sa ukončil a ja som sa vrátil späť do normálneho stavu bdenia. Asi 20 metrov pod sebou som videl zem a začal k nej padať.

Zostal som ležať s intenzívnym pocitom úžasu a pohody. Odvtedy som presvedčený presvedčením, ktoré je dokonca silnejšie ako presvedčenie, že dva plus dva sú štyri. Boh JE tu pre mňa. Už to nie je otázka vyznania alebo viery, ale skôr pocit istoty, pretože som ho videl takého, aký je. Bolo však príjemným prekvapením, keď som zistil, že je milujúci, súcitný a odpúšťa vlastnosti, na ktoré som predtým dostatočne neprihliadal. Naveky Mu budem vďačný za to, že sa ku mne načiahol a v danom okamihu ma vzal takpovediac do dlane. V skutočnosti sa mi stále vháňajú do očí slzy vďačnosti, aj keď to píšem o tridsať rokov neskôr. Tiež sa už nebojím smrti (bolesti a utrpenia áno, ale nie smrti samotnej) - pretože z Jeho milosti si táto konkrétna dažďová kvapka pamätá oceán, z ktorého pochádza. Bohužiaľ, či zažijete skúsenosť s týmto stavom je na Bohu, nie na nás, ale vezmite si moje slovo k srdcu, vždy je tu a teraz a oveľa bližšie, ako si myslíte.

Nikdy som nezažil nič podobné (predtým ani potom), čo by sa blížilo k tomu, ako bol skutočný a hlboký stav vedomia, ktorý som sa tu chabo pokúšal opísať. Moja spomienka na to však stačila, aby ma utešovala v každej ťažkej životnej situácii. Prepáčte, po tomto zážitku som si nevšimol na sebe žiadne paranormálne alebo psychické či nadprirodzené schopnosti - iba neotrasiteľné presvedčenie o existencii niečoho duchovného. Ak by ste niekedy prišli na nejakú metódu opätovného prebudenia tohto stavu vo mne (bez toho, aby ste ma vyhodili do vzduchu alebo mi povedali, aby som tridsať rokov meditoval), dajte vedieť. Nech vás Boh sprevádza (aj tak bude s vami, ale je to pekná myšlienka na záver).

Základné informácie:

Pohlavie: muž

Dátum zážitku: 3. máj 1969

Prvky ZBS:

Vyskytla sa v čase vášho zážitku súvisiaca život ohrozujúca udalosť ? Áno, bol som strelcom z 0,5 kalibrového guľometu na vrchole obrneného transportéra. Veľká protitanková mína (pravdepodobne jedna z našich vlastných nevybuchnutých bômb s hmotnosťou 500 libier) vybuchla 2,5 metra priamo pod mojím sedadlom.

Cítili ste sa byť oddelený od svojho tela ? Nie

Kedy ste počas zážitku boli na najvyššej úrovni vedomia a bdelosti? Okamžite som vedel, čo sa stalo (pretože náš transportér už bol vyhodený do vzduchu tri týždne predtým, aj keď oveľa menšou mínou). Možno som na zlomok sekundy stratil vedomie alebo som bol dosť zmätený, pretože si nepamätám ako mi rukoväte guľometu udreli do ľavej dolnej čeľuste (na to som prišiel neskôr). Keď som však bol „vo vzduchu“, môžete sa staviť o čokoľvek, že som bol pri vedomí a plný života.

Po zážitku:

Bola táto skúsenosť ťažko vyjadriteľná slovami ? Áno. Najťažšou časťou na popísanie je skúsenosť s Bohom. Problém je v tom, že keď je prítomný Boh, individuálne Ja neexistuje. Preto povedať, že „toto som ja zažil“ alebo „tamto som ja zažil“, je absurdné. Všetko, čo môže ktokoľvek skutočne povedať, je, že Boh je tu a teraz, alebo že je čistým bytím alebo čistým vedomím alebo všetko vo všetkom alebo Jediným alebo láskou atď. Prirovnal by som to k pokusu vysvetliť niekomu spiacemu Schoedingerovu rovnicu, zatiaľ čo sa mu sníva sen.